Sú to presne dva roky, odkedy ste čítali prvý diel tohto seriálu, ktorý mal mapovať cestu môjho fyzického tela. Ak neviete, o čom hovorím, tak si najprv pozrite tento článok. S vekom prichádzajú zmeny nielen životné, ale i telesné a je oveľa ťažšie sa udržať vo forme. Pre mňa je to s pribúdajúcimi rokmi veľký boj, a tak som začala písať tento seriál, lebo viem, že v tom určite nie som sama.

V roku 2018 som sa dostala do veľmi zabehnutej fitness rutiny, ktorá mi pomohla nielen bojovať so zimnými depresiami, ale hlavne ma dostala do najlepšej formy môjho života. Konečne som našla svoj cvičebný, ale i stravovací režim. Spávala som ako drevo, mala kopu energie a metabolizmus fungoval ako hodinky. No a potom prišiel nečakaný zlom.
Môj tréner Peter, s ktorým sme mali už pár rokov zabehnutý cvičebný režim, prišiel o život pri dopravnej nehode. Nakoľko sa z nás vďaka častým tréningom stali skvelí kamaráti, dosť ma to vzalo a pol roka som nedokázala vstúpiť do nášho fitka.

Odcestovala som na 3 týždne do Ameriky a po návrate som našla komfort v yoge. Kamarátka ma zavolala s ňou na class a ja som intuitívne vedela, že teraz je ten správny čas začať. Yoga mi ponúkla nielen fyzickú podporu, ale hlavne mentálny balans, ktorý som potrebovala. Dovtedy som jej nerozumela, nechápala som celej tej obsesii okolo nej. No táto nešťastná udalosť mi pomohla to pochopiť a úplne som jej prepadla. Chodila som na klasickú, ale i hot yogu. Bola to poriadna makačka. Pomaly som sa učila praktizovať vedomé dýchanie a mindfulness a každá hodina bola lekcia o tom, čo moje telo v spojitosti s mysľou dokáže.
V tomto som pokračovala zvyšok roka a striedala to s pilatesom na megaformeri. Poľavila som v nutričnom pláne, pridala víno a čokoládu. I keď moje telo cítilo, že maká, v skutočnosti som nespaľovala ani zďaleka toľko kalórií ako pri kondičných tréningoch s Peťom.

Začiatkom roka 2020 som sa rozhodla znova sa do toho pustiť, no prišla pandémia. Strach a stres z nepoznaného, lockdown a večery osamote znamenali nekonečné obžerstvá, veľa vína a kopu cukru na upokojenie nervov. Váha stúpala smerom nahor a nepomohli ani denné lekcie yogy z youtube. Veď akoby mohli, keď môj kalorický príjem bol trojnásobný oproti výdaju.
K vnútornej nepohode z pandémie sa v polovici roka pridal ďalší, i keď veľmi príjemný stres zo spustenia vlastnej značky. Bolo to vzrušujúce, no stresujúce zároveň, a aj keď sa po povolení opatrení dalo chodiť do gymu, jesť som neprestala. Emotional eating sa stal mojim najlepším kamarátom a vôbec som nemala silu riešiť to. “Zajedala” som stres, no i z toho som pomaly, ale iste začala byť nešťastná. Pre niekoho, kto bol väčšinu života fit, nedokázať zrazu zapnúť obľúbené (a neskôr všetky) nohavice – to bol nezvyk.

Musela som si vybrať – buď začať popri všetkom intenzívne cvičiť a kontrolovať stravu, čo som si v tom momente nevedela veľmi predstaviť, alebo upustiť zo svojich nárokov, sústrediť sa na chod značky a prestať riešiť to, ako vyzerám. Lenže ako to spraviť? Takýto mindset som ja totiž nikdy nemala.

A vtedy nastal zlom.

Moja kamarátka mi zmenila nastavenie jedinou vetou:

„Rok 2020 si budeš navždy pamätať ako rok, kedy zúrila pandémia, a ty si napriek tomu mala gule spustiť vlastnú značku. Za 10 rokov budeš spomínať na to, ako si za dva dni vypredala celú kolekciu, a nie na to, že si nezapla svoje obľúbené rifle!”

A tak som z tlaku na seba upustila. Bol to neskutočne oslobodzujúci moment, ktorý doprajem každému. Váha stúpala každým mesiacom a i napriek tomu som každý deň tú čokoládu zjedla. Bol to proste taký rok. A ja som taký veru nikdy nemala.
Vedela som, že keď sa to celé upokojí tak príde moment, kedy budem znova ready dať svoje telo späť do formy. Bude to znova niekoľkonásobne ťažšie, pretože vek nepustí. No dopriať telu a mysli to, na čo má chuť, i na úkor obľúbených jeansov, aj to je určitá forma sebalásky. Ak to robíme vedome s tým, že sa oň potom (znova a bez stresu) postaráme, je to okay.

Túto zimu som sa dostala na najvyššiu váhu svojho života, a i keď toto číslo nie je podstatné, percentá tuku už hej. Našťastie, mala som ho rozložený veľmi rovnomerne a vizuálne to nie je také zlé, ako na papieri 🙂
Začala som preto tréningy s trénerom minimálne 3x do týždňa a už tri mesiace fičím na svojom nutričnom pláne. Ide to úplne hladko a jednoducho – žiadne trápenie ani so stravou, ani s cvičením. Hovorí sa, že ak ide všetko hladko, tak ste na dobrej ceste. A ja viem, že som 🙂

Viac než telo musí byť pripravená hlava, naopak to totiž nikdy nefunguje.
Ak ste boli na tom cez lockdown podobne, nezúfajte, je nás väčšina 🙂 Ak sa ešte necítite na zmenu, to je tiež OK.
V každom prípade to nikdy nerobte iba kvôli vzhľadu, ale pre celkové zdravie a mentálnu pohodu. Znie to ako klišé, ale cvičenie naozaj dokáže zahnať pochmúrne myšlienky, ktoré všetci v tejto dobe máme, a aj 10 minútový pohyb sa ráta.

Snažím sa postupne mapovať svoju cestu aj to, ako mi to celé ide, (možno budú aj fotky pred a po ;)). Z vlastnej skúsenosti viem, že rovnaký “set up” spraví v rôznych životných obdobiach rozdielny výsledok, a tak som sama zvedavá na progres.

Ak ste sa pustili do niečoho podobného, dajte mi vedieť v komentoch!

Love,

Photo by Gavulka
Leggins & Jacket – Abrakastore.sk (Made from plastick Bottles), Sneakers – Adidas  x Parley/ shooos.sk (made from fishnets), Water Bottle – PLanetLover.org 

PREČÍTAJTE SI ČASŤ #1